7th Sep, 2022
Nemecká sopranistka Maida Hundeling už 15 rokov účinkuje aj na Slovensku a začiatkom septembra vystúpi v SND v titulnej postave Pucciniho Turandot. Pri tejto príležitosti v rozhovore pre Opera Slovakia hovorí, čím ju operné javisko očarilo, o svojich začiatkoch a postupnom budovaní repertoáru, o operných postavách a debutoch na medzinárodnej scéne, aká bola jej cesta na české a slovenské javiská, ale aj prečo dokáže vysloviť kritický názor na niektoré inscenácie a aké je pôsobenie na voľnej nohe. Tiež prezradila, čo ju čaká v najbližšom období a ako rada trávi voľný čas.
Maida Hundeling je dramatický soprán pravidelne hosťujúci prevažne v európskych operných divadlách vrátane českých aj slovenských, ale predstavila sa aj na iných svetadieloch. Z nedávneho obdobia spomeňme jej dva významné debuty – v Royal Opera House v Londýne (2018) či v talianskej Arene di Verona (2021).
Z propagačných materiálov vás poznáme ako nemeckú sopranistku narodenú v Tunise. Prezradíte našim čitateľom bližšie súvislosti?
Moji rodičia sú Nemci ale pracovali v tuniskom Bizerte, kde som sa narodila. Tu sme bývali asi tak päť rokov a potom sa rozhodli vrátiť do Nemecka a pricestovali sme do mesta Bramsche. Rada by som povedala, že rodičia ešte predtým bývali v Perzii, dnešnom Iráne, a zrejme tam prišli na moje meno. Stretli tam totiž ženu z Československa, ktorá sa im predstavila ako Maida. Volala sa Magdaléna a ja som dostala meno po nej. Zrejme aj v ňom je kus môjho osudu, pretože mám českého manžela, spievam v Čechách aj na Slovensku a mám tu veľmi rada všetko to slovanské. Keďže moji rodičia žili v rôznych krajinách, boli otvorení iným kultúram. Asi aj preto už od narodenia myslím kozmopolitne.
Rodičia boli hudobníci?
Nie, rodičia pracovali na farmách, pochádzali z dediny a viete ako to tam chodí, všade sa spievajú ľudové pesničky, doma, na poli, na rodinných oslavách, spieva sa v kostole, rodičia dokonca spievali v kostolnom zbore. Profesionálne sa však hudbou nezaoberali. Mám brata, ale ani on sa hudbe nikdy nevenoval, je manažér.
Z Tuniska ste sa presťahovali do Nemecka a tam sa zrejme začala aj vaša cesta k hudbe. Keď robím rozhovory so slovenskými umelcami, u nás sa najviac z nich k hudbe dostalo prostredníctvom cirkevnej hudby či už hrou na organe, alebo spievaním v rôznych zboroch. Ako to bolo vo vašom prípade v Nemecku?
U mňa to bolo podobné, aj ja som so spevom začínala v detskom zbore. Na začiatku som sa musela naučiť noty, hrala som na zobcovej flaute a na klavíri. Už počas spievania v zbore bolo cítiť, že môj hlas je väčší ako ostatné, a tak som sa neskôr rozhodla prihlásiť na základnú umeleckú školu na spev. V tom období som vôbec netušila, že to bude aj moja profesia. Nikdy som nechcela byť opernou speváčkou, pretože sa mi títo umelci zdali preafektovaní a všetko okolo opery na mňa v tom čase pôsobilo staromódne. Operná hudba sa mi páčila, ale nevedela som si predstaviť, že by som ju spievala.
Kedy nastal zlom a začali ste s operou naozaj koketovať?
Môj prvý učiteľ spevu, barytonista Werner Schürmann, v hudobnej škole vycítil, aký repertoár by som si mohla pre svoj hlas vybrať a začal ma týmto smerom viesť. Pracovali sme na Wagnerovi, naštudoval so mnou Sentu z Bludného Holanďana a pod. Bol sólistom v opere v Osnabrücku, čo bolo pre mňa najbližšie operné divadlo, a tak som tam začala spievať v externom opernom zbore. V tejto pozícii som po prvýkrát na operné javisko vystúpila v Brittenovej opere Peter Grimes. Tu nastal zlom, veľmi sa mi operné divadlo zapáčilo a odvtedy som doslova operným javiskom nainfikovaná. Môj pedagóg ma presvedčil, aby som sa venovala opernému spevu profesionálne, a tak sme začali pracovať intenzívnejšie.
Čím konkrétne vás operné javisko očarilo?
Ako som už spomínala, operu som pôvodne vnímala ako niečo preafektované a staromódne. Zrejme ma presvedčilo dielo Peter Grimes, ktoré má realistický príbeh, a prispela k tomu taktiež dobrá inscenácia, ako aj ďalšie iné produkcie. V Osnabrücku som pôsobila asi 5 rokov. Toto všetko dokopy mi odrazu predstavilo operné umenie v inom, pre mňa prijateľnom svetle.
Kam viedli vaše ďalšie kroky?
Opera ma pohltila a chcela som na sebe naplno pracovať. Hľadala som možnosti rozširovania si svojich obzorov a ďalšie inšpirácie. Preto som sa počas praxe v externom opernom zbore zúčastnila aj na majstrovskom kurze Waltera Berryho vo Viedni, a tam som sa zoznámila so sopranistkou Oliverou Miljaković, dlhoročnou sólistkou Viedenskej štátnej opery. A keďže spievala mozartovský repertoár, veľmi mi pomohla dať môj veľký hlas do správnej formy a naučila ma ho ovládať. Keďže nespievala môj repertoár, neskôr sme už spolu nespolupracovali. Usmernila ma však najmä v ovládaní hlasu, ale sadli sme si aj ľudsky a po tejto stránke sme stále v kontakte.
Zaujímavou skúsenosťou bolo hosťovanie s metalovou skupinou Therion v roku 1999 na festivale Bebop v Belgicku a na slávnom Wacken Open Air v Nemecku. Bol to iný svet.
Kedy prišli ďalšie sólové roly?
Ďalšie angažmán som dostala v opernom zbore divadla v Schwerine, kde som pôsobila dva roky, a už v tomto období som uvažovala prejsť na sólistickú dráhu. Vyšlo to. Prvú sólistickú zmluvu som dostala v Eisenachu, kde som pôsobila v rokoch 2001 – 2003. Mojou prvou veľkou rolou tu bola Agata v Čarostrelcovi, neskôr nasledovala Marta v d’Albertovej Nížine a napokon Alžbeta a Venuša vo Wagnerovom Tannhäuserovi. V tomto období som vystúpila aj na festivale Wernigerode v Nemecku ako Tosca, a odvtedy ju mám už viac ako 20 rokov vo svojom repertoári.
Ale ešte pred angažmánom v Eisenachu som na Hudobnom festivale Emy Destinnovej v Českých Budějoviciach spievala Leonoru v Beethovenovom Fideliovi. V tejto opere sme sa spolu ocitli v hlavných postavách na jednom javisku s manželom, českým tenoristom Janom Vacíkom. Po mojich prvých rolách som cítila, že mladodramatický repertoár mi sedí a potrebovala som v ňom nabrať skúsenosti.
V slovenských operných divadlách sa nezvykne pravidelne uvádzať dramatický repertoár, ktorý si vyžaduje špecifické hlasy a preto by ma zaujímalo, ako sa taký hlas buduje a školí.
Vedela som, že potrebujem veľmi skúseného kouča, a tak som pracovala s odborníkmi z Viedenskej štátnej opery a Mníchova. Potrebovala som si nielen vybudovať repertoár, ale aj ovládať staré tradície tohto druhu spievania. Ako vytvárať frázy a ako používať jazyk, napríklad ako používať portamento v taliančine, ako ho používať (alebo nepoužívať) v nemčine, teda viazať tóny navzájom legato bez prerušenia.
Ak hovoríme o hlasových a repertoárových špecifikách, na ktoré sa orientujete, je dôležité povedať, že ste získali aj štipendium Spoločnosti Richarda Wagnera v Bayreuthe. Ako ste sa k nemu dostali?
V Nemecku má každé operné divadlo svoj kruh priateľov, ako aj kruh priateľov Wagnera. Obidva tieto spolky neustále sledujú dianie okolo Wagnerovej hudby a cestujú na predstavenia jeho diel po celom svete. Žijú aktívnou činnosťou a angažujú sa aj v koncertnej činnosti alebo udeľujú nominácie na rôzne ceny, ako aj nominácie na štipendiá do Bayreuthu. Vypočuli si ma v nemeckom Schwerine a udelili mi nomináciu na štipendium, ktoré som aj získala. V rámci neho sme mohli prísť ako pozorovatelia na predstavenia či skúšobný proces v divadle v Bayreuthe a nasávať tak Wagnerovu hudbu v štýlovej interpretácii, vymieňať si rady a skúsenosti…
Viem, že s vašou prvou veľkou rolou v Čarostrelcovi sa vám spájajú určité spomienky. Prezradíte ich aj našim čitateľom?
Na začiatku svojej odpovede sa trochu vrátim v čase. Keď som študovala na gymnáziu, jedným z mojich hlavných predmetov bola hudba. V rámci neho sme sa vybrali na Čarostrelca do Osnabrücku. Predstavenie ma vôbec nezaujalo. Z môjho pohľadu bola celá inscenácia veľmi zlá, a je paradox, že práve Agata bola mojou prvou rolou v divadelnom angažmáne v Eisenachu (smiech). Keď som ju šla stvárniť, vždy som si spomenula, že ju musím urobiť celkom inak, ako som ju počula vo svojich gymnaziálnych časoch. Aj k nám chodili na predstavenia školy a vždy som myslela na to, aby som študentov zaujala. Ostáva len veriť, že sa to podarilo.
Prečo ste sa po dvojročnom angažmáne v Eisenachu rozhodli odísť na voľnú nohu?
Počas praxe v divadle som zistila, ako to tam chodí. Ak ste v stálom angažmáne, musíte napríklad pracovať na rolách, ktoré vám vedenie pridelí. V Eisenachu je malé divadlo, boli sme tam len tri sopranistky, nemali sme teda veľmi na výber a museli sme spievať celý repertoár. Veľmi ťažko sa niečo odriekalo alebo diskutovalo o pridelených rolách. Ale mala som šťastie, že sa mi podarilo odmietnuť postavu matky v Humperdinckovom Jankovi a Marienke (Hänsel und Gretchen). Nebola to v tom čase rola pre mňa, nemala som ešte skúsenosť a myslela som, že by ju mal spievať mezzosoprán.
Cítila som, že si musím ustriehnuť svoj odbor a napokon bolo jedinou možnosťou odísť na voľnú nohu, aby som sa mohla sama rozhodovať čo, kde, koľko a za akých okolností budem spievať. Vybudovať si dramatický repertoár je veľmi náročný a dlhodobý proces a musím povedať, že odchod zo stáleho angažmánu s odstupom času vnímam ako dobré rozhodnutie.
Ako sa začalo vaše pôsobenie na voľnej nohe?
Ako speváčka som zrazu bola odkázaná sama na seba. Čo sa týka udržiavania hlasu, spolupracovala som vtedy s pani Oliverou Miljaković a potom nasledovalo hľadanie agentúr a pod. Je dôležité mať repertoár a šťastie. Napríklad bolo treba zachrániť premiéru v nemeckom Trieri. Našťastie som mala naštudovanú Nížinu. Autorom scény bol Daniel Dvořák – v tom čase pôsobil s Jiřím Nekvasilom v Prahe. Inscenácia sa pripravovala ako koprodukčný projekt s Národným divadlom a Štátnou operou v Prahe. Keď sa tu v roku 2003 uvádzala, inscenátori mi navrhli, že by som v nej tiež mohla účinkovať. Ponuku som prijala.
Takže vďaka tejto inscenácii ste sa dostali na české javisko?
Presne tak. Nížinu sme uviedli ako prvé predstavenie tohto diela v Prahe a potom som dostala ponuky aj na ďalšie talianske roly ako Tosca, Amelia v Maškarnom bále a pod.
Žijete v Prahe?
V Prahe sme s manželom bývali asi päť rokov, ale keď nastala vo vedení opery zmena a ja som už nemala až toľko príležitostí, presťahovali sme sa do Bavorského lesa (Bayerischer Wald) v Nemecku. Chceli sme mať veľký dom a zároveň byť blízko hraníc, odkiaľ nie je ďaleko do Čiech, Rakúska a ani na Slovensko. Máme rodinný dom a pritúlila sa k nám mačka, ktorú sme si nechali, keďže si vyžaduje menej starostlivosti ako napríklad pes (smiech). S manželom sme sa spoznali vo Schwerine. Na letnom festivale spieval Radamèsa vo Verdiho Aide a tam to medzi nami zaiskrilo. Spievala som tam Kňažku.
Už ste spomínali výhody, ale poďme k nevýhodám povolania bez stáleho angažmánu. Ako napríklad vnímate medzinárodnú konkurenciu?
Konkurencia je veľmi veľká. Keďže sa dá neobmedzene cestovať cez mnohé hranice, veľmi sa rozšírila ponuka spevákov. Ak nemáte vybudované svoje meno, prestížnu agentúru a ani zaujímavý repertoár, získať angažmán je náročnejšie. Na roly ako Aida, Tosca, Amelia, Elisabeth z Tannhäusera alebo mladodramatický či lyrický repertoár je speváčok neúrekom. Napriek tomu sa nemôžem sťažovať, príležitosti som dostala. Cestou, ako získavať postavy je mať výnimočný alebo špecifický repertoár, napríklad barokový alebo moderný, azda Lulu a pod.
Okrem toho sa musíte aj sama prezentovať. Ako to vnímate?
Prezentáciu považujem za veľmi potrebnú a je dôležité vedieť pri tom používať súčasné formy, najmä možnosti internetu. Mám webovú stránku, kde poskytujem kompletné informácie o sebe. Sú dostupné on-line pre každého, či už agentúry, divákov alebo médiá. Teší ma, že mám svojich fanúšikov, ktorí túto webovú stránku sledujú, chodia na moje predstavenia a som rada aj za každú spätnú väzbu cez e-mail.
Ste držiteľkou českej Ceny Thálie v kategórii mimoriadny javiskový výkon za rok 2017, ktorú ste získali za stvárnenie Desdemony vo Verdiho Otellovi v inscenácii Národného divadla moravsko-sliezskeho v Ostrave. Aká to bola inscenácia a ako ste prijali udelenie tejto ceny?
Nie je to tradičná inscenácia, je štylizovaná a minimalistická, ale režisér nešiel mimo príbeh opery. Jediná vec, ktorej som sa bránila, bola scéna Desdemony a Otella v spálni, ktorú nepovažujem za sexuálnu, ale za ľúbostnú. Už v jej hudbe je veľa lásky, romantiky, a aj erotiky, a nemyslím si, že to treba divákovi predstavovať aj inscenačne. S režisérom sme o tom diskutovali a nakoniec sme našli kompromis.
Zaujalo ma, že som Cenu Thálie získala práve za Desdemonu, pretože som to vôbec nečakala, keďže sa špecializujem na iný druh repertoáru. Predtým ma nominovali aj za stvárnenie postáv z Wagnerových opier, ale cenu som získala za Verdiho. Skôr by som ju očakávala napríklad za Elzu z Lohengrina, ale samozrejme – bola som veľmi rada.
Totiž, keď sa to tak vezme, Desdemona toho až toľko nespieva, avšak vyžaduje si veľmi dobré ovládanie hlasu. Ak to porovnám napríklad s Elektrou, kde sa či už v speváckom alebo aj javiskovom prejave cítim takmer ako anarchista a môžem sa hlasovo aj herecky viac uvoľniť, Desdemona je niečo celkom iné. Ako Elektra môžem vo forte občas aj zakričať alebo v rámci hereckého výrazu a divadelného prejavu zdeformovať tón, ale ako Desdemona nie, táto rola je distingvovaná. Čiže z ceny sa veľmi teším, pretože za takýto typ roly je pre mňa oveľa vzácnejšia, ako napríklad za Sentu, Elzu či Elektru, teda exemplárne dramatické postavy. Ako Desdemona som mohla urobiť niečo navyše a ukázať aj iné možnosti svojho hlasu.
Keď si prezerám váš repertoár, je zaujímavý, pretože v ňom vidím roly od Mozarta po Wagnera. Aký máte vzťah napríklad k Verdiho dielu, za ktoré ste získali aj ocenenie?
Z Mozartových postáv som robila len Donnu Annu v pražskom Stavovskom divadle, viac nie, pretože sa necítim ako mozartovská speváčka. Čo sa týka Verdiho, je špecifickým autorom. Jednak sa napríklad na rozdiel verizmu musí spievať presne a okrem toho, taliančina má veľkú dušu. Z Verdiho postáv teraz spievam Aidu a Desdemonu, ale v repertoári mám už aj spomínanú Ameliu z Maškarného bálu a Abigail z Nabucca.
Z ďalších postáv by som si rada zaspievala Leonoru zo Sily osudu. Vyzerá to tak, že si ju zatiaľ do repertoáru nezaradím ani túto sezónu, keďže som prijala ponuku na Helmwiege z Valkýry v Royal Opera House. Aj keď je to menšia rola, sústredila som sa na ňu veľmi poctivo a to nielen preto, že ide o svetoznámy londýnsky operný dom.
Ktorého autora považujete za ideálneho pre svoj dramatický hlas? Spievali ste niekedy napríklad barokovú hudbu?
Napriek tomu, že som kedysi v kostole spievala aj Bacha, celé toto barokové obdobie nie je pre môj typ hlasu vhodné. Bach je síce základ takmer pre všetko, ale orientujem sa na iných autorov. Spievala som Elektru od Richarda Straussa, mimoriadne dramatickú rolu, a cítila som, že sa mi tento autor interpretuje veľmi dobre. Spievala som od neho samozrejme aj Salome, ale Elektra je pre mňa ideálna.
Mám veľmi dobrý pocit aj z Wagnera, dobre sa mi spievajú jeho romantické roly ako Brunhilda, Izolda, Elisabeth, Elsa, Senta a iné, ale aj Leonora z Beethovenovho Fidelia, čiže cítim, že nemecký repertoár je pre môj hlas ideálny. Nielen preto, že som Nemka a rozumiem slovám, ale predovšetkým prirodzene chápem štýl nemeckej hudby.
Naštudovať opernú rolu je náročné po viacerých stránkach. Ako sa pripravujete, aby následne zaznela štýlovo?
Vždy sa na postavu dôkladne pripravím, pretože je to dôležité. Analyzujem ju, mám rozpracované podtexty a pracujem s koučom. Napríklad na Toscu, ktorú som naposledy naštudovala koncom sezóny 2017/2018 v Opere SND a neskôr v roku 2021 v NDM Ostrava, som využila svoje skúsenosti z Talianska. S koučom sa snažíme vystihnúť nielen interpretačnú tradíciu jednotlivej postavy, ale hľadáme, čo je za slovami a vychutnávame si ich doslova ako pralinky.
Teraz by som chcel prejsť k operným postavám, ktoré ste stvárnili na Slovensku. V skratke to našim čitateľom zrekapitulujem. Prvýkrát ste sa u nás predstavili v roku 2007 v Opere SND v titulnej role Ariadny na Naxe. Neskôr ste tu stvárnili Pucciniho Turandot, Leonoru v Beethovenovom Fideliovi, ale aj Elzu vo Wagnerovom Lohengrinovi, Toscu a Abigail z Nabucca. V Košiciach ste sa predstavili ako Jenůfa v Janáčkovej Jej pastorkyni. Na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie ste interpretovali Straussovu Elektru, nasledoval koncert so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a krátko po vašom účinkovaní v Londýne ste sa s postavou Ortrudy predstavili aj v koncertnom uvedení Wagnerovho Lohengrina v Štátnej filharmónii Košice. Ako si spomínate na tieto účinkovania a je niektoré z nich pre vás výnimočné?
Ku všetkým inscenáciám mám osobitý vzťah a rada si na ne spomínam. Každá mala veľmi dobrú a zaujímavú scénografiu, stretla som zaujímavých dirigentov a najmä kolegovia, s ktorými som pracovala, boli veľmi ochotní a kompetentní. Slovensko má veľmi dobré hudobné vzdelanie, najmä v oblasti hlasov. Ťažko niečo vyzdvihnúť, ale som veľmi rada, že môžem pokračovať v Turandot v pestrej inscenácii Jozefa Bednárika, pretože je nadčasová a rozprávková.
Mnohé z tých inscenácií sa už nehrajú, ale stále vás môžeme vidieť ako Turandot, či Aidu. V septembri v SND opäť vystúpite ako Turandot (v Bratislave ju spievate od roku 2011). Máte rada túto postavu?
Áno, veľmi dobre sa mi spieva, najmä v Bratislave, a to nielen preto, že Turandot je tu skutočnou princeznou a bratislavské predstavenia majú príjemnú atmosféru a páčia sa divákom, ale aj kvôli tomu, že na ňu vždy prídu moji fanúšikovia z Viedne. Na jedno predstavenie dokonca prišli až z Nemecka, pretože ma pred niekoľkými rokmi videli v pražskej inscenácii a milo ich prekvapilo, že v Bratislave účinkovali aj baletní umelci. Vraj sa také niečo len tak ľahko nevidí. Tiež ma prekvapilo, že sa tu Turandot hrá s menšími prestávkami od roku 2006 a bolo by fajn, ak by v repertoári zostala, pretože popri moderných inscenáciách je dobré uviesť niečo aj pre diváka, ktorý má radšej tradičnejšie inscenácie.
Ako ste už spomínali, začiatkom sezóny 2018/2019 ste debutovali na javisku Royal Opera House v Londýne pod taktovkou Antonia Pappana…
V Londýne som predspievala rokmi a začiatkom sezóny 2018/2019 som tam stvárnila Helmwiegu vo Wagnerovej Valkýre. Royal Opera House dáva viac príležitostí aj spevákom, ktorí si ešte nevybudovali také veľké meno. Aj keď Helmwiega nie je veľká rola, ponuku som prijala, okrem iného aj preto, že som chcela pracovať s vynikajúcim dirigentom Antoniom Pappanom, známym svojou precíznou prácou so spevákmi. Z predstavenia sa vysielal aj livestream. Všetko bolo dobre zorganizované a veľmi priateľské. Ak ste potrebovali pomoc, mohli ste si vyžiadať viac času na prácu napríklad s koučom alebo klaviristom, aby ste získali čo najväčšiu podporu.
Hneď po tejto produkcii som Helmwiegu spievala aj v Hamburgu, kde som účinkovala po prvý raz, a v apríli 2019 som už spievala svoju prvú Brunhildu vo Wagnerovej Valkýre v Teatro Petruzzelli v Bari v Taliansku. Škoda, že slovenské a české divadlá neponúkajú veľa možností pre tento typ repertoáru.
Pred rokom ste debutovali v slávnej talianskej Arene di Verona a v tomto roku ste sa opäť vrátili na javisko Royal Opera House v Londýne…
Pandémia spôsobila veľký prelom v umení a kultúre. Musím povedať, že som mala dosť šťastia, pretože som v čase neistoty mohla raz za čas vystúpiť v predstaveniach alebo na koncertoch, ukázať sa v priamych prenosoch a napokon v lete 2021 debutovať v Arene di Verona v úlohách ako Aida, Abigail a Turandot. spievať v tomto veľkom amfiteátri bol skvelý zážitok a fantastický pocit. Prezentovať inscenácie s veľkou históriou pred obrovským publikom bolo jednoducho epické.
Ďalším veľkým zážitkom bol návrat do Kráľovskej opery v Covent Garden a môj debut v úlohe Ortrudy vo Wagnerovom Lohengrinovi. Bol to ohromujúci a obrovský úspech pred vďačným a fantastickým publikom. Stretnúť sa a pracovať po prvýkrát s českým dirigentom Jakubom Hrůšom, ako aj predstaviť vzrušujúcu inscenáciu Davida Aldena bolo naozaj skvelé.
Všimol som si, že na inscenácie máte dosť kritický názor, ktorý aj verejne vyjadríte…
Som rada, ak mi réžia vyhovuje. Vtedy môžem ako speváčka pracovať naplno a nič neobmedzuje môj hudobný prejav. Na druhej strane chcem povedať, že si niekedy rada vyskúšam aj hranice svojich možností, prípadne či sa dajú ešte posunúť, ale iba vtedy, ak mi to pomôže nájsť nové myšlienky, herecké interpretačné schopnosti alebo výrazové polohy.
Som ochotná objavovať svoje skryté danosti a naplno ich prejavovať, ale musím sa pritom cítiť komfortne, pretože len vtedy divák uverí môjmu herectvu. Ak sa so zámerom režiséra vnútorne nestotožním, dám najavo, že danú situáciu cítim ináč a nikto ma nepresvedčí o opaku, pretože viem, že táto cesta je zlá, nezmyselná a uškodila by nielen mne, ale aj divákom. Po tejto stránke sa cítim veľmi slobodná.
Pre operného speváka je dôležité cítiť sa nielen komfortne, ale aj správne postavu pochopiť. Veľmi mu pomôže, ak režisér rolu dobre zanalyzoval. Tieto poznatky a pocity spevákovi prinášajú pridanú hodnotu pri každom ďalšom stvárnení danej postavy v nových inscenáciách. Rokmi skúseností zo správnych stvárnení interpretácia roly nadobúda zaujímavejší charakter. Spievala som napríklad Turandot v Utah Opera (Salt Lake City, Amerika). Kanadský režisér do detailov vypracoval všetky podtexty postáv, ako aj vzťahy medzi nimi. Toto mi pomáha aj pri ostatných Turandot a vždy som rada, ak ma naštudovanie obohatí o hlbšie poznanie.
Takže práca na postavách v rôznych inscenáciách vytvára komplexnejší pohľad na jednotlivé postavy?
Áno, tak ako hovoríte. Každý režisér dáva iný pohľad. Tieto myšlienky alebo povahové vlastnosti si prenášam do ďalších inscenácií. Veľmi rešpektujem prácu režiséra. Na jeseň v roku 2017 som dvakrát vystúpila v Bludnom Holanďanovi v Lübecku, pričom som vopred inscenáciu nevidela. Ak by som ju mala študovať od začiatku, určite by som odmietla, pretože ma vôbec neoslovila. Bola pre mňa doslova nechutná.
Čo pripravujete najbližšie?
Sezónu 2022/2023 otvorím s Turandot v Bratislave a Toscou v Ostrave, nasledovať bude nová inscenácia Ariadny v Naxe v Ľubľane, v novembri Salome v Belehrade a Novom Sade a Turandot v Rijeke. V druhej polovici sezóny ma čaká Elizabeth a Venuša v Tannhäuserovi, Abigail a Tosca v Ostrave, Turandot a Aida v Bratislave, druhé dejstvo Tristana a Izoldy s Jurajom Valčuhom a Slovenskou filharmóniou opäť v Bratislave, Nabucco v Terme Caracalla v Ríme, Turandot v Teatro Petruzzelli v Bari a ďalšie plány, okrem iného na Parsifala, Súmrak bohov a Mahlerovu Pieseň o zemi.
Musím povedať, že sa teším, že môžem rozvíjať svoj repertoár spôsobom, ktorý je pre mňa a môj hlas najlepší. Že od roku 2019 môžem hrať svoju prvú Brünnhildu z Valkýry, a postupne si ju dopĺňať v ďalších dieloch Prsteňa Nibelungov, teda v Siegfriedovi a Súmraku bohov. V rokoch 2023 a 2024 budem prvý raz účinkovať v kompletnej Wagnerovej tetralógii v NCPA (National Centre of Performing Arts) v Pekingu. Titulnú rolu z Tristana a Izoldy som v roku 2020 hrala v HNK Ivana pl. Zajca (Hrvatsko narodno kazalište Ivana pl. Zajca) v chorvátskej Rijeke a teraz mám možnosť túto úlohu rozvíjať a viac sa v nej usadiť.
V Straussovej Elektre bolo skvelé zhostiť sa najprv úlohy Chrysothemis a až potom prejsť na samotnú titulnú rolu, ktorú som po prvý raz spievala na koncerte so Slovenskou filharmóniou pod taktovkou Juraja Valčuhu v Bratislave (2017). Musím sa priznať, že mi to pomohlo objavovať túto úlohu krok za krokom a každá nová inscenácia ma do nej posúva hlbšie.
Pri úlohách Senty alebo Aidy, ktoré som stvárnila v mnohých inscenáciách, som si to uvedomila natoľko, že sú už akoby súčasťou môjho organizmu. Spievať taliansky repertoár, najmä Verdiho pomedzi nemecké hrdinky je pre mňa tiež veľmi dôležité, pretože to udržiava ľahký a pružný hlas.
Čo máte rada, keď nespievate?
Milujem prírodu a záhradkárčenie, kvety, pestovanie zeleniny a som rada, že naša záhrada je dosť veľká. Veľmi rada varím a pečiem, rada kreatívne skúšam nové veci alebo sama vytváram recepty. Trávim čas aj turistikou, našťastie je v našej oblasti veľa možností.
Rozprával sa Ľudovít Vongrej